Na Berave pri Bođane chová dobytok sedemnásťročná Milica Savić

V osade Berava pri Bođane žije Milica Savić so svojou starou mamou a starým otcom, študentom druhého stupňa Strednej poľnohospodárskej školy v Bači.

Milica v mnohých ohľadoch nie je typickým predstaviteľom svojej generácie. Totiž, kým väčšina jej rovesníkov vysedáva v kaviarňach a väčšinou sa vidí v meste, ona tvrdo pracuje a plánuje zostať na vidieku. Len tak, zostať na vidieku a venovať sa poľnohospodárstvu a chovu zvierat. Presne z tohto dôvodu sa pred dvoma rokmi prihlásila na Strednú poľnohospodársku školu v Bac – odbor chov zvierat, čo jej umožní ešte viac a ešte lepšie robiť to, čo má najradšej – poľnohospodárstvo a chov zvierat. V súčasnosti táto roztomilá blondínka spolu so svojím starým otcom chová predovšetkým ovečky, ale aj kozy, prasiatka, králiky, ale aj sliepky, morky, kačice...

- Už ako dieťa som sa zamiloval do zvierat a už vtedy som sa rozhodol, že raz, keď budem veľký, sa budem venovať poľnohospodárstvu a chovu zvierat. To bol jediný dôvod, prečo som sa pred dvoma rokmi prihlásil na poľnohospodársku školu, odbor poľnohospodársky technik. Práve som skončil druhý stupeň a jediné, čo mi ostáva, je prax. Vedomosti, ktoré získam v škole, mi veľmi pomáhajú pri úspešnom plnení úloh v poľnohospodárstve, ako aj pri chove zvierat v našej domácnosti. V súčasnosti máme 50 oviec, plemeno kôz, niekoľko kôz, ošípaných a veľa králikov. Je veľmi dôležité, aby sme mali vlastnú poľnohospodársku pôdu, aby sme nemuseli kupovať krmivo pre ovce, ale aj iné hospodárske zvieratá a hydinu – začala svoj príbeh Milica.

Zatiaľ čo jej rovesníčky väčšinou ani nenapadne ísť na pole alebo vstúpiť do maštale, nepredstavuje to pre ňu žiadny problém ani ťažkosti.

- S uspokojením idem k ataru, urobiť všetku prácu. Dokonca som sa naučil jazdiť na traktore, takže robím aj túto prácu, ale zatiaľ len na poli. Nie je ľahké pracovať v poľnohospodárstve, ešte menej v chove zvierat, ale nesťažujem sa. Keď niekto miluje prácu, ktorú robí, potom pre neho nie je nič ťažké. Chováme ovce plemena Cigai a momentálne ich máme 50. Plánujem ich počet zvýšiť, ale uvidíme ako to pôjde... V ovčiarstve predávame prevažne jahňatá, keďže o vlnu už nikto nemá záujem. Od apríla do novembra sa ovce pasú pri dome, kde bývam, zvyšok trávi časť roka v ohrade. Ak je však mierna zima, vyjdú von z koterca a potravu si nájdu v prírode. Predávame jahňatá, pričom ich aktuálna cena je od 400 do 450 dinárov za kilogram živej hmotnosti. Staráme sa však aj o omladenie stáda, a tak si množstvo jahniat nechávame pre našu potrebu. Z času na čas predávame aj ovce, ktoré majú v súčasnosti trikrát nižšiu cenu ako jahňatá. Predávame aj hnoj. Treba uznať, že raz za štyri roky ju rozhádžeme po našich poliach, aby sme na nich dosiahli čo najlepšiu úrodu – táto blondínka má jasno.

Milica by mohla slúžiť ako vzor mnohým z jej (nielen jej) generácie. Rozhodla sa pre tvrdú a tvrdú prácu, ktorá so sebou prináša množstvo neistoty. Napriek tomu však pre ňu nič nie je ťažké a nesťažuje sa. Nie je to pre ňu ťažké, pretože pracovať a nosiť bremená začala už od malička. Práve z tohto dôvodu môže starším, aj mladším ľuďom poslúžiť, ako v živote pracovať a bojovať. Vo všetkom ju podporuje babka Jana a dedko Ivan, ako aj najlepšia kamarátka Nina Križov zo Selenča, s ktorou spolu sedí v školskej lavici.

Taxíkom a autobusom do školy a späť

Vzhľadom na to, že žije pár kilometrov za Bođanom, je Milica nútená cestovať do školy a späť do svojho domu v Berave so značnými problémami.

- V lete aj v zime vstávam o piatej. Dôvodom je, že som nútený prestúpiť na dva dopravné prostriedky, aby som sa ráno dostal na Poľnohospodársku školu v Bac. O šiestej „prestupujem“ taxíkom do Bođanu a po ňom okolo 6:30 autobusom do Baču. Autobusom chodím aj cestou späť, zo školy, do Bođanu a potom do Beravy taxíkom. Veľa času teda trávim na cestách. To mi však nebráni v tom, aby som všetky povinnosti v škole a prácu tu na našej farme vykonával poriadne a načas. Na tento spôsob života som si už zvykol a vôbec mi to neprekáža. Jediný problém mi robí cestovanie do školy v Bači počas praxe, ktorú robím od konca júna do polovice júla, pretože nemám taxík. Vtedy mi však prišla na pomoc deka – zdôrazňuje Milica.